(Evanjelium podľa Matúša 28, 18 – 20) Tento text je postavený na záverečných slovách Evanjelia podľa Matúša, tak si ich najprv prečítajte v odkaze.
Misia nie je domáca úloha
Misia. Prinášanie evanjelia nášho Trojjediného Boha do sveta okolo nás. Nie je to len domáca úloha, ktorú skontroluje pán učiteľ Ježiš z Nazareta v pondelok, keď sa po víkende vrátime do školy života a pracovných skúseností. Je to programový cieľ spoločenstva, ktoré samo seba nazýva cirkev. Ak sa tohto programového cieľa vzdávame. Ak si ho nevšímame. Míňame sa nášmu poslaniu. Prichádzame o bohatstvo vzťahov a požehnania.
Ako je to u vás? Čo by ste povedali? Je tento misijný príkaz v DNA vášho spoločenstva? Je to tam ako úloha pre farára? Alebo je to spoločné poslanie zboru ako takého? Je svedectvom viery, žitej vo vašom živote v jeho okolnostiach a kontextoch alebo niečím, čo by ste chceli, ale nemáte na to odvahu a vlastne ani nikto v spoločenstve okolo vás? Viete ako na to? Alebo si nie ste istí?
Veľké misijné poslanie cirkvi, ako sa nazýva aj tento koniec Matúšovho evanjelia je pre mňa nadčasovým vyjadrením toho, čo je úlohou cirkvi a kresťanov v nej.
Neťahajme vieru ľuďom na oči?
Často počúvam argumenty alebo myšlienky ako: Nech si každý verí čomu chce… Majme si svoje náboženstvo a svoju vieru v modlitebni či kostole, ale neťahajme ju ľuďom na oči… Alebo: Neozývajme sa v spoločnosti a nevyjadrujeme sa k hodnotovým témam, je to pretláčanie nejakej našej agendy...
Takéto reči vedú k efektu laxnej a zomierajúcej cirkvi, ktorá umiera preto, lebo zabudla na svoje prvé poslanie. Áno, k úlohám cirkvi patrí starať sa o svoje stádo, starať sa o domácich viery, ale žiadne z Ježišových povolaní nekončí pri tom: Milujte len bratov a bodka. Nehovorí: Smerujte len do cirkvi a bodka. Jeho zvesť o Božom kráľovstve je určená svetu okolo nás, do ktorého poslal apoštolov, aby hovorili o Kristu, v ktorom misionári cirkvi zakladali zbory a v ktorom vládol a až dosiaľ vládne chaos. Úlohou cirkvi nikdy nebolo budovať si svoje piesočky, aj keď sa v histórii stalo, že na to sa mnohí veriaci, kňazi a organizácia cirkvi sústredili.
Sme súčasťou čohosi väčšieho ako spoločenstva ľudí schádzajúcich sa raz alebo dvakrát do týždňa pod jednou strechou krásne vymaľovanej modlitebni. Sme telo Kristovo, ktoré potrebuje prinášať Božie kráľovstvo. Sme rozsiahla rodina, ktorá ak nehľadá svojich ďalších súrodencov, prichádza o množstvo lásky a radosti a nakoniec aj celistvosť rodiny.
Choďte teda a čiňte mi učeníkmi je veľká výzva aktuálna pre každý malý aj veľký zbor. Neverme tým lacným rečiam typu: Nechajte si svoje náboženstvo pre seba a nepchajte ho iným na oči… Verte si čomu chcete, ale nevnucujte to druhým… Misijné poverenie nie je vnucovanie viery, ale život viery na očiach sveta, a to verne v láske a nádeji.
Dnes je negatívne uvažovanie o prejavoch viery i veľký pozostatok éry, kedy nebolo slobodné a bezpečné hovoriť o Bohu a viere nahlas. Ale tiež pozostatok a bolesť z časov, kde sa to dialo neprimeraným a úplne zvrátene násilným spôsobom. Pozostatok časov, kde bez rešpektu k Bohom stvoreným bytostiam boli ľudia vraždení a násilím obracaní na formálne prijatie čohosi, čomu aj tak nerozumeli a bolo to pre nich cudzie. To nikdy nebol skutočný obsah misijného poslania cirkvi, ktoré zanechal Ježiš a my ho čítame u Matúša. Tam sa nehovorí, choďte a nasilu robte učeníkov, ohrozujte ich na živote a vymažte ich kultúrnu jedinečnosť. Nehovorí sa tam ani o fanatizme, nehovorí sa tam ani o politike a už vôbec nie o nejakej agende. Len choďte a čiňte mi učeníkov vo všetkých národoch. Krstite ich, to znamená privádzajte do tela Kristovho. Učte ich zachovávať, teda aplikovať do života to, čo som vás učil aj ja. A čo učil Ježiš? To je na míle vzdialené od toho, čo v mnohých obdobiach cirkev robila. A my vieme, čo bolo zlé. Vieme ako to nezopakovať. Vieme však ako znova vyraziť do Ježišovej misie? Vyraziť tak, ako vyrazili v moci Ducha svätého učeníci na Letnice zo zavretej hornej izby domu, kde sa ukrývali pred svetom?
“Daná mi je všetka moc… Ja som s vami až do skonania sveta“
Keď Ježiš cirkev posiela do sveta, neposiela cirkev osamote. A záverečné slová evanjelia sú jedným z ďalších potvrdení tohto faktu. Milí ľudia, akokoľvek osamelí a opustení sa uprostred sveta budete aj v tejto misijnej úlohe cítiť (lebo ma nevidíte…) uvedomte si, že ja som aj tak s vami. Vaše slová nebudú prázdne slová, vaša služba nebude prázdna služba. Ja som s vami. Zostávam s vami…
Uistenie Ježiša Krista znie pri jeho odchode na nebesá. Učeníci v tom čase potrebujú odvahu, potrebujú silu a potrebujú potešenie. Po drastickom ukrižovaní a niekoľkodňovom strachu pred zatknutím a po ukrývaní sa pred svetom dostávajú od vzkrieseného Božieho Syna úlohu, ktorá každého z nich presahuje. Je v poriadku mať obavy a neistotu. Cítiť sa, že misijné výzvy a Božie úlohy do života sú veci, ktoré v nejakej miere presahujú naše schopnosti. Je to v poriadku… Lebo tam, kde naše schopnosti už nestačia, tam je miesto pre Pána Boha. Preto slová: Som s vami až do skonania sveta. Preto zasľúbenia: nezostanete sami,… nenechám vás osirelých… ale dostanete Ducha Svätého. Tam, kde v Božích plánoch a úlohách vidíme veci, ktoré nás presahujú, presne tam je miesto pre Božie konanie. Či je to výzva v cirkevnom zbore, či je to výzva v každodennom boji s hriechom, či je to výzva svedectva našej viery navonok, či je to výzva sociálnej angažovanosti v probléme, ktorý je zložitý. Náš Pán Boh ani na sekundu neostáva neprítomný. Ježiš povedal: Daná mi je všetka moc na nebi a na zemi. To podľa mňa zahŕňa dosť širokú škálu schopností, čo poviete priatelia?
Potrebná správa
Preto výzva misie vo svete okolo nás nemusí byť strašiakom pre život zboru. Naopak… Môže to byť príležitosť, keď necháme viac miesta Pánu Bohu v Otcovi, Synovi a Duchu Svätému. Naša správa totiž nie je správa pre svet cudzia a zbytočná, ale dobrá a potrebná. Čo Ježiš učil nebolo o mimozemšťanoch a strašidlách, ani to neboli rozprávky a čertoch a čarodejniciach. Hovoril o vzťahoch, hovoril o úcte, hovoril o hodnote človeka pre Boha, hovoril o odpustení, hovoril o uzdravení rán, tých vnútorných aj tých vonkajších. Hovoril o Božom kráľovstve – o budúcnosti, ktorá sa díva na maličkých v spoločnosti a dáva im úctu, miesto a hlas. Hovoril o predsudkoch a prekonávaní predsudkov, hovoril o dôvere, obetavosti, pokoji a bdelosti, hovoril o dôvere Bohu, učil a vyzýval k láske. To všetko sú hodnoty, správy a podnety, ktoré sú súčasťou Ježišovej zvesti. To všetko nás volá prinášať do sveta okolo nás. Takým spôsobom niesť evanjelium o Bohu v Ježišovi a Duchu Svätom, ktorý hľadá človeka a má pre neho hodnotné miesto: vo svojom srdci, v Božom pláne so svetom aj v tele cirkvi.
Milá cirkev, keď počúvame Ježišovu výzvu vyjsť von a činiť učeníkov, krstiť a učiť zachovávať, čo Ježiš prikázal a sám učil, môžu moje slová znieť romanticky rojčenie alebo ako prázdna výzva. Nechcem, aby to tak bolo a modlím sa, aby to nebola prázdna výzva. Lebo Ježiš nedal tento príkaz samoúčelne. Spolu s ním povedal, že bude na pomoci a samotná úloha misie vychádza od neho, z jeho mandátu, z jeho moci. Preto zostáva aj on činným v celej tej úlohe a neposiela nás do sveta osamote. Ani ako zbor a ani ako jednotlivcov. Preto počúvajme jeho hlas, keď nás k misii volá a keď nám dvere pre misiu otvára v rôznych rozhovoroch, v príležitostiach, kde stretávame ľudí v najrôznejších potrebách. Spomeňte si, čo všetko evanjelium svetu a človeku prináša. Nie je sú to prázdne slová, rojčenie ani rozprávky, ale Kristus v slove a sviatostiach. Kristus blízky a obetovaný za každého človeka. Kristus plný lásky a milosrdenstva, ktorí neprišiel na to, aby svet odsúdil, ale ho zachránil.
Život so zmyslom 