V roku 500. výročia pamiatky reformácie veľa hovoríme o viere a o Božej milosti, o tom, že Pán Boh je láska, že je milosrdný a ľútostivý. Hovoríme veľa o tom, že sme spasení z milosti Božej skrze vieru. Áno, spomíname to veľmi často. Sme spasení sola fide a sola gratia. Vierou v Ježiša Krista. Tá nás oslobodzuje, tá nám dáva nádej, tá nám dáva istotu a pokoj.
To všetko je pravda, to všetko platí, to všetko je pekné. Ale potom príde List Jakubov a ten otriasa ideálmi o našej viere.
List Jakuba 2, 10 – 17: 10 Lebo keby niekto celý zákon zachoval, ale previnil by sa v jednom (prikázaní), previnil sa proti všetkým. 11 Veď Ten, ktorý povedal: Nescudzoložíš! povedal aj: Nezabiješ! A keď aj nescudzoložíš, ale zabíjaš, prestúpil si zákon. 12 Aj hovorte aj konajte ako ľudia, ktorí majú byť súdení podľa zákona slobody. 13 Lebo nemilosrdný bude súd nad tým, kto nepreukazoval milosrdenstvo; milosrdenstvo nemá strach pred súdom.
14 Čo je platné, bratia moji, keď niekto povie, že má vieru, ale nemá skutky? Či ho (takáto) viera môže spasiť? 15 Ak brat alebo sestra nemá odev a nedostáva sa im denný pokrm, 16 a niekto z vás im povie: Choďte v pokoji, zohrejte a najedzte sa! ale nedáte im, čo potrebujú pre telo, čo je to platné? 17 Tak aj viera, ak nemá skutkov, je sama osebe mŕtva.
Aké skutky a aká viera sú tu rozoberané a spomínané?
Tieto Jakubove slová sa dajú ľahko nepochopiť a ľahko vytrhnúť z kontextu. Veľmi ľahko v nich môžeme prehliadnuť Pána Ježiša a ostať len pri predstave o nejakých úžasných a šľachetných skutkoch, ktoré zachraňujú svet a kde môžeme hrdinsky ukázať, aká je naša viera skvelá, ako dobre veríme, či nebodaj, akí sme dobrí. V inom prípade môžeme skutky pochopiť, ako niečo, čo dodáva našej viere lepšiu kvalitu a možno väčší kredit pred Pánom Bohom.
Nič z toho však Jakub nehovorí. Ba dá sa povedať, ide proti tomu. Ukazuje nám totiž zrkadlo. Zrkadlo pre našu vieru. Zrkadlo, ktoré odhaľuje povrchnosť aj neúprimnosť vo viere. Zrkadlo, ktoré odhalí to, či myslíme naše vyznanie skutočne a či pre nás znamená viac ako kultúrnu príslušnosť alebo zdedenú tradíciu, ktorú je pekné zachovať.
My kresťania sa môžeme mylne nazdávať, že odkedy Pán Ježiš prišiel a zomrel za naše hriechy, už nás nikto a nič za naše hriechy nemôže odsúdiť.
Môžeme si myslieť, že Boží hnev na nás už neplatí. Pán Boh je milosrdný, zákon Boží sa na nás už nevzťahuje. Rôzne predpisy Starej zmluvy sú už len na ponaučenie alebo vzdelanie, nie na žitie.
Apoštol Pavol pripomína, že to tak nie je. V liste Galatským píše napríklad aj toto: Prekliaty je každý, kto nezotrváva vo všetkom, čo je napísané v knihe zákona, a neplní to.
Jakub píše: 10 Lebo keby niekto celý zákon zachoval, ale previnil by sa v jednom (prikázaní), previnil sa proti všetkým.
Je tu nádej, tou je Ježiš Kristus.
Aj s Pavlom nezostáva Jakub len pri smutnej správe o tom, že máme smolu, že sme neschopní a nič si nezasluhujeme len trest. Jakub aj Pavol ponúkajú riešenie. Riešenie, ktoré je celkom od Ježiša a je to i Ježiš sám. Jeho láska premohla smrť. Jeho obeť bola víťazstvom nad ľudským hriechom a neschopnosťou. Víťazstvom, ktoré sa vo viere stáva naším vlastným. Víťazstvom, vďaka, ktorému už môžeme žiť podľa nového pohľadu a chápaniu Božieho zákona, a to je zákon slobody. Ak by sa ktokoľvek snažil dodržiavať prikázania Starého zákona a zakladať si svoju vieru a spasenie na nich, nepochodí, lebo to nezvládne. Prestúpenie jedného je prestúpením všetkých. Už len v myšlienkach, už len nenávisť v srdci, egocentrizmus, obchádzanie potrieb iných, ohováranie. Veď to poznáme. Môže to byť hocičo. Komu sa však Ježiš stáva spasiteľom, ten sa stáva i novým stvorením. Jeho život sa mení. I zákon podľa ktorého žije na zákon slobody.
Čo je to zákon slobody?
R 8, 2: Zákon životodarného Ducha v Kristovi Ježišovi oslobodil ťa totiž od zákona hriechu a smrti.
Zákonom slobody je milosrdenstvo. Milosrdenstvo oslobodzuje. Keď pristupujeme k ľuďom s milosrdenstvom, oslobodzujeme ich od nášho prenasledovania, ale aj nás samých od Božieho hnevu za hriech. Milosrdný vidí potreby druhých a neváha ich naplniť, lebo je to pre neho prirodzené. Prirodzené ako dýchanie. Lebo milosrdný môže počítať s milosrdenstvom Božím, ale nezakladá si na tom. Nie preto je zachránený, lebo tak koná a myslí, ale pre zásluhy Ježiša Krista.
1Tim. 1, 15: “Je to verná reč a zaslúži si, aby ju všetci prijali: Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil hriešnikov. Medzi nimi som ja prvý;”
Naša (ne)rovnica k Bohu
Naše vlastné hriechy sú nám odpustené iba pre milosť Božiu, odpustenie si preto nemusíme zaslúžiť tak, že odpustíme ostatným, ani sa nemáme na to sústreďovať. Nefunguje to ako rovnica, kde na jednej strane je naše odpustenie a tej druhej odmena v podobe večného života. Taká rovnica nikdy medzi človekom a Bohom existovať nemôže, lebo nikdy by sa nám nepodarilo na základe našich vlastných skutkov a dobroty vyrovnať sa so stranou, ktorú dáva do tejto rovnice Pán Boh. Ale ak však odmietame odpustiť ostatným aj po tom, čo sme sami odpustenie prijali, ukazuje sa tak, že nechápeme milosť, ktorú nám Boh preukázal a nechápeme ani našej viere. Tu je zrkadlo, ktoré dáva čitateľom a poslucháčom Jakub.
Vera sa musí prejaviť, preukázať, uskutočniť,…
Viera totiž v Jakubovom chápaní ide ruka v ruke s láskou. Neviditeľná viera a dôvera človeka ku Pánu Bohu sa v prejavenej láske. V skutkoch a činoch stáva viditeľnou a skutočnou. Bez toho, aby mala následok na živote človeka v podobe jeho jednania sa vidí akoby neúplnou alebo podľa Jakubových slov, dokonca mŕtvou.
Láska a skutok lásky sú ako vyznanie viery. Najkrajšie vyznanie o Trojjedinom Bohu. Jednoduché a presné vyznanie viery pred svetom. Viery, ktorá privádza človeka k skutočnej a úprimnej láske. K obetavosti a milosrdnosti. K láske, akú od Boha dostávame. Viera v Ježiša Krista, ktorý je záchrancom a uzdravovateľom chorých, ktorý je pomocníkom utrápených a ktorý je jediným pravým Spasiteľom sa stáva skutočnou jedine v tom, k čomu sám Ježiš Kristus svojich učeníkov viedol a nabádal. V láske. V láske voči svetu a ľuďom vo svete.
Viera = láska. Láska = skutok. Viera = skutok lásky.
Ak v tejto rovnici niečo chýba. Druhá strana stráca význam. Viera bez naplnenia v živote stráca význam rovnako, ako bezdôvodné milovanie, alebo konanie skutkov. Také konanie totiž nemôže byť svedectvom o Bohu, ale len o človeku a v konečnom dôsledku len na jeho vlastnú chválu. Viera činná skrze lásku oslobodzuje.
Paralyzovaná viera nepomôže v kríze
Len rozumový súhlas neoslobodzuje. Pokiaľ viera nemení to, ako naše životy žijeme, nasvedčuje to, že sa nestala niečím skutočným a reálnym. Viera môže byť tradíciou, rodinným pokladom, môže byť zaujímavá, či príťažlivá, ale môže ostať paralyzovaná. Taká nemôže zachrániť, nepomôže v kríze. Viera nemá účinok, ak nemá skutky. Jakub tak nehovorí o nutnosti skutkov, aby sme boli spasení, ale o tom, že viera sa v nich prejavuje a osvedčuje. Stáva sa takou, ktorá je reálna a obstojí v každej dobe a v každom úskalí, ktoré človeka postihne.
Jakub nehovorí, že vieru máme skutkami dokazovať, aby nám ľudia uverili. Hovorí, že viera potrebuje dostať šancu. Viera sa musí ukázať – byť pustená do reality. Konfrontuje vieru so skutočným životom. So životom, kde stretávame aj iných okrem seba. So životom, kde naše ja, naše sny a najhlbšie túžby rôzneho charakteru nie sú podstatou a cieľom života. Je nezmyselné, aby sme núdznych odháňali so slovami, chod v pokoji, Pán s tebou a pritom mu v jeho potrebe nepomohli.
Evanjelista Lukáš píše, Ježišove slová: L 3, 11: Kto má dvoje šiat, nech sa rozdelí s tým, čo nemá, a kto má dosť jedla, nech urobí podobne.
Ver a miluj!
V roku okrúhleho výročia reformácie sa toho o viere a milosti hovorí veľa. Viera, to nie sú len slová, viera, to je i život. Krásnym pripomenutím si toho môže byť pre nás kríž. Kristov kríž. Ten má dve ramená. Jedno vertikálne a jedno horizontálne. Vertikálne nech je našej viere pripomenutím vyznania a viery. Spojením človeka s Bohom. Horizontálne rameno má iný smer. Predstavuje ľudí. Spoločenstvo, v ktorom je viera žitá. Vzťahy, v ktorých sa viera môže prejavovať v skutkoch. Bez jedného z ramien nie je kríž krížom.
Jk 1, 22: Buďte činiteľmi slova, nielen poslucháčmi, ktorí klamú sami seba.
Z kázne v týždni po 18. nedeli po Sv. Trojici v Malom evanjelickom kostole v Bratislave
Život so zmyslom 